Moje telo si toho veru zažilo dosť. Odmalička som aktívne športovala, šport som do svojho života zaraďovala dennodenne, dalo by sa povedať, že je to moja spriaznená duša. Od mojich asi 7 rokov som počúvala, že to v športe dotiahnem ďaleko, že úžasne behám, mám výdrž a podobne. Na základnej škole ma dokonca v deviatom ročníku telocvikár odporučil vo volejbalovom klube Slávia, že by som to mala aspoň skúsiť. A vtedy moja láska k športu ešte viac vzrástla. Síce to bolo ťažké, chodila som domov celá modrinová, nevedela som sa posadiť na stoličku z toho akú svalovicu som mala nonstop na stehnách a zadku, nemala som žiaden voľný čas, po škole som utekala na tréningy, ráno som skôr vstávala aby som išla behať, ale neľutujem ani sekundu. Dokonca mi to aj chýba, a keby viete ako.... Skrátka šport a ja budeme mať prepletené cesty už celý život. S volejbalom som musela skončiť po tom, čo ma zrazilo auto. Dokonca som sa prestala hýbať úplne, lebo povedzme si úprimne, je jednoduchšie a určite menej bolestivejšie ležať na posteli a hrať sa na mobile.
Po pár rokoch (dvoch) som si povedala, že stačí! Treba sa hýbať, treba sa o seba starať. No tieto pokusy a silné slová mi nikdy dlho nevydržali. Tým, že už ma nemala pod kontrolou žiadna trénerka, mala som pocit, že veď ja to samej sebe odpustím. Takto sa to ťahalo ďalšie zhruba dva roky, až som došla sem, kde sa začína to pravé dobrodružstvo. Sem, kde končia výhovorky a akákoľvek prokrastinácia a začína režim.
Prvýkrát odkedy som sa prestala hýbať, som pocítila eufóriu a pocit šťastia z toho, že na sebe makám. Myslím, že to je tým, ako som doteraz chcela ukazovať ostatným, že viem vyzerať dobre, makať na sebe, vypracovať si brucho o akom veľa ľudí sníva. Povrchné, čo? Skutočne šťastná a vďačná z pohybu som začala byť cca tri týždne dozadu, kedy som pochopila jednu vec- konečne som sa dostala do bodu, kedy to robím iba výhradne pre seba. Pre nikoho iného. A tak to má byť.
Celý život budeme my ženy riešiť to, ako vyzerá naše telo. Niektoré viac a niektoré menej. Chcem Vám len povedať, že nie všetko je len o tom ako naše telo vyzerá. Až časom pochopíme, keď budeme mať o pár rokov viac, že pohyb a šport potrebujeme k životu aj kvôli nášmu zdraviu. Najmä kvôli zdraviu. Dokonca bude záležať aj na tom, čo nášmu telu dáme, čím ho nakŕmime. Snažím sa v tom hľadať balans už teraz, ale je to náročné. No robí ma to veľmi šťastnou, odhodlanou a každým dňom zdravšou a silnejšou. Verím, že spolu so mnou sa Vás pridá viac a začnete sa hýbať len kvôli sebe a svojmu zdraviu, kvôli životnej harmónii a budeme spoločne prekonávať nejaké spoločné méty. Veľmi sa teším. Aj zo seba a aj práve z teba! Dúfam, že ty, ktorá čítaš tento článok, si odhodlaná dať svojmu telu len to najlepšie a starať sa o seba ako o malé dieťa. Doslova. Dúfam, že si dopraješ zdravie, šťastie a rovnakú eufóriu, ktorú som si dopriala aj ja.
Teším sa na teba pri ďalšom článku!
S láskou, Miška ♡
Zverejnenie komentára